karol

Hľadať svoje životné šťastie dráždením zmyslov, v tomto prípade chuťových pohárikov je primitívne. Je to najnižšia forma uspokojenia, ktorú si človek môže zvoliť – je to len útek pred hĺbkou, pred zodpovednosťou, pred bolesťou, pred otázkami, ktoré presahujú okamžitý pôžitok.

Kultúra, ktorá povyšuje chuť, obraz, zvuk na vrchol ľudského zážitku, sa vlastne vzdáva ambície rásť, chápať, obetovať sa, nachádzať zmysel aj tam, kde nie je ľahký ani sladký. Vidíme to na nekonečnom sledovaní „foodporn“ videí, kde už nejde o jedlo, ale o vizuálne dráždenie. Vidíme to v obsesii selfie a filtrov, kde sa človek redukuje na tvár upravenú k dokonalosti. Vidíme to v kultúre krátkych videí, kde pointa musí prísť za tri sekundy, inak divák stratí pozornosť.

A tak namiesto dospelého šťastia, ktoré prichádza zo sebapoznania, vzťahov a tvorby, z cesty k Pravde a teda k Bohu zostáva len detinská snaha nakŕmiť svoje zmysly – dočasne, rýchlo a bez následkov ☹

Táto fráza nie je len nevinným klišé. Je symptómom doby, v ktorej sa každý pôžitok musí premeniť na sladkastú, infantilnú emóciu, aby bol pre väčšinu zrozumiteľný a „lajkovateľný.“

Preto je „nebíčko v papuľke“ symbolom kultúry, ktorá odmieta trápenie, napätie a otázky. Pseudokultúry, ktorá chce z reality urobiť nekonečný detský narodeninový večierok, kde všetko musí byť farebné, chutné, „super.“ Ale dospelosť si žiada viac: schopnosť prijať aj nechuť, aj pachuť, schopnosť pomenovať aj to, čo nie je príjemné, schopnosť rozlišovať.

Preto odmietam „nebíčko v papuľke.“ Nebíčko má byť v hlave. A preto ani cesta k nemu nevedie cez papuľu – lebo tá vedie nakoniec aj tak len dolu dolu, stále dolu … až nakoniec všetci vieme kam, do riti ☹