karol

„Slovensko sa hemží netrebkami. Bolo nám to treba?“ — táto veta nie je len slovnou hračkou, ale smutným konštatovaním. Anna Netrebko, slávna sopranistka, ktorej meno je zapísané v zlatých písmach operného sveta, sa stala symbolom morálneho zlyhania, keď verejne podporila ruského prezidenta Putina, zúčastnila sa na oslavách anektovania Krymu a finančne prispela na proruské projekty. A predsa, napriek týmto faktom, si jej koncert v Bratislave prišlo vypočuť viac ako dvetisíc ľudí. Boli to iba milovníci hudby? Alebo niečo viac?

Tento večer ukázal, že časť spoločnosti dokáže odignorovať realitu vojny, zabíjania a utláčania, len aby si mohla vychutnať umelecký zážitok. Ako keby krásny hlas dokázal prekryť krvavé škvrny na rukách toho, kto mu tlieska.

Konkrétny príklad:
Jeden z návštevníkov koncertu, ktorého oslovili médiá, povedal: „Mňa politika nezaujíma, ja som prišiel kvôli hudbe.“ Táto veta vystihuje jadro problému. Politická ľahostajnosť sa v takýchto chvíľach mení na morálnu spoluúčasť. Ak prestaneme rozlišovať, koho podporujeme, aj naše „neškodné“ rozhodnutia sa stávajú súčasťou väčšieho príbehu — príbehu ospravedlňovania tyranie.

Umenie a zodpovednosť
Otázka, či môžeme oddeliť umenie od osobnosti umelca, sa vynára vždy, keď veľkí umelci zlyhajú morálne. V prípade Anny Netrebko však nejde len o súkromné názory alebo nevedomosť. Ide o opakované verejné prejavy lojality voči režimu, ktorý ničí susednú krajinu, režimu, ktorý symbolizuje útlak a násilie. Keď takýto umelec vystupuje na javisku slobodnej krajiny, prináša si so sebou aj symboliku svojej minulosti. A keď mu tlieskame, tlieskame aj tejto symbolike — či chceme, alebo nie.

Slovenská spoločnosť, ktorá má skúsenosť s totalitným režimom, by mala byť obzvlášť citlivá na tieto znaky. No zdá sa, že schopnosť rozpoznať nebezpečenstvo mäkne. Aj preto je dôležité pripomenúť si, že umenie nemôže byť alibi pre morálne zlyhanie. Umelec má právo na svoje názory — ale divák má zodpovednosť za to, koho podporuje.

Divák ako spoluúčastník
Keď sa rozhodneme kúpiť lístok na koncert Anny Netrebko, nejdeme len za krásnym hlasom. Nevedome (alebo vedome) prispievame k udržiavaniu jej statusu, jej vplyvu, jej legitimity. A to má následky. V čase, keď v Európe zúri vojna, každý prejav podpory ľuďom spojeným s agresormi oslabuje hodnoty, ktoré si chceme chrániť.

Nie je to len osobná vec. Každý potlesk v sále, každý predaný lístok, každá fotografia z koncertu šírená na sociálnych sieťach je drobný, no symbolický kameň, ktorý buduje múr normalizácie — múr, ktorý zakrýva realitu zla.

Slovenský kontext
Prečo je u nás stále „v poriadku“ ignorovať tieto súvislosti? Odpoveď možno hľadať v našej historickej pamäti. Žili sme desaťročia v režime, kde bolo bežné „prispôsobiť sa“, prežiť, nevystupovať. Táto mentalita pretrváva. A tak sa aj dnes stretávame s postojom: „Ja nie som za Putina, ja som za hudbu.“ Je to pohodlný únik z reality, ktorý umožňuje necítiť zodpovednosť.

No práve takáto apatia je živnou pôdou pre to, aby sa zlo šírilo. Nie preto, že by ľudia boli zlí — ale preto, že sú ľahostajní.

Dôsledky ľahostajnosti
Keď sa raz rozhodneme ignorovať súvislosti, otvárame dvere ďalším kompromisom. Dnes je to koncert speváčky s pochybnými postojmi. Zajtra môže byť „v poriadku“ pozvať do parlamentu proruských politikov, pozajtra ospravedlňovať inváziu, „lebo tam žijú Rusi“.

Každý malý ústupok oslabuje našu schopnosť brániť slobodu. Každé „ale veď to nič“ je krok späť od hodnôt, na ktorých stojí slobodná spoločnosť.

Záver
„Slovensko sa hemží netrebkami. Bolo nám to treba?“ — odpoveď je trpká. Bolo to výsledkom našej pohodlnosti, našej ochoty nevšímať si, našej túžby mať „pokoj“. No kým budeme mlčať, bude sa nám zdať, že je všetko v poriadku. Až kým nezistíme, že už nie je.

Preto je dôležité hovoriť, upozorňovať, neustále pripomínať, že aj kultúra má morálny rozmer. A že byť divákom znamená aj niesť zodpovednosť.