karol

Hovorí sa, že pravda sa rodí v diskusii … a tá je aj základným pilierom demokracie a teda aj civilizovanej spoločnosti.

Lenže na to, aby mohla prebiehať treba partnerov, ktorí sú schopní počúvať, premýšľať a disponujú aspoň minimálnou dávkou sebareflexie. Čo sa však stane, ak sa človek ocitne v prostredí, kde takí neexistujú?

Vitajte teda v „našej“ štvrti, ktorá nikdy nemala dobrú povesť … v mikrosvete, ktorý presne zrkadlí stav celej našej krajiny – krajiny, ktorá sa neustále potkýna, padá, ale namiesto nápravy len ukazuje prstom na iných so slovami: „To ja nie, to tí druhí za všetko môžu.“

Anatómia postupného úpadku

Úpadok týchto ľudí však nemá dno. Po siedmych rokoch rôznych provokácií prišla jeho nová fáza … ich zloba, ich bezohľadnosť, pocit absolútnej nedotknuteľnosti spôsobili takú stratu zábran, že pár vo vedľajšom byte sa začal správať exhibicionisticky * … presunul sa zo spálne do susediacej izby, takže teraz musím počúvať ich hlučné spálňové aktivity a to nielen niekoľkokrát za noc, ale hocikedy ešte aj cez deň!

Slušný, neutrálny e-mail, ktorý som poslal priamo dotyčnej susede (lebo počuť len ju ☹), zostal bez odozvy, takže tie ich pazvuky pokračujú aj naďalej.

Najbizarnejšie na celom tomto je to, že ten magor spoza steny (ktorý je „úplnou náhodou“ tiež z Oravy ☹) sa pýši titulmi Ing. a ešte aj PhD. ☹

On síce dokázal napísať dizertačnú prácu (pretože na to netreba múdrosť a ani charakter nie), no nedokáže pochopiť základy občianskeho spolunažívania … a teda ani slušný odkaz od suseda nie.

V tejto chvíli tu už ani nejde len o akúsi obyčajnú bezohľadnosť, ale už zrejme priamo aj o diagnózu … o zvrátenú túžbu ovládať priestor, obťažovať svoje okolie a užívať si pritom pocit, že niekoho hneď vedľa privádzajú do šialenstva a bezmocnosti.

Pre takýchto ľudí je totiž vedomie, že niekomu robia zle ich primitívnym víťazstvom, pretože oni sa nevedie radovať inak – normálnym spôsobom, ale len takýmto chorým, parazitickým … a teda deštruktívnym … ☹

Ako tu napriek tomu prežiť?

Aká je teda obrana slušného človeka, ktorý sa ocitne v obkľúčení takýchto magorov?

V prvom rade im treba vziať publikum, pretože ich cieľom je len čistá provokácia, preto je akákoľvek otvorená reakcia – búchanie na stenu, nadávanie na chodbe či hysterické scény – pre nich tou „zaslúženou“ odmenou preto, aby ďalšiu noc robili ešte väčší hluk ☹

V momente, keď ale zistia, že ich provokácie neprinášajú žiadnu reakciu, že nikoho tým neničia, tak ich táto primitívna zábavka prestane baviť.

Zároveň je dôležité pochopiť aj to, že investovať energiu do výchovy takýchto už „dospelých“ ľudí, ktorí sú mentálne zaseknutí ešte kdesi v stredoveku je čisté šialenstvo, preto skutočným víťazstvom nad ľudskou hlúposťou nie je vyhraná hádka na chodbe, ale definitívny odchod na miesto, kde ľudia ešte nestratili ľudskosť – úctu k druhému … a kde teda splachovacia kanalizácia nie je jediným znakom civilizácie.

* Nesie to všetky typické znaky akustického exhibicionizmu a vedomej provokácie. Z psychologického hľadiska to potvrdzujú tri kľúčové faktory:

• Zmena priestoru (zo spálne do obývačky): Toto je najsilnejší dôkaz. Spálňa je prirodzené, intímne miesto. Ak sa ale niekto cielene presunie k stene, ktorá susedí s izbou suseda, robí to s plným vedomím toho, kam ten zvuk smeruje, nie je to teda žiadna náhoda, ale je to zámer týchto psychicky narušených ľudí.
• Čudné, demonštratívne časy: Akivity opakované o tretej či piatej ráno majú za cieľ jediné – narušiť môj biologický rytmus, zobudiť ma v najhlbšom spánku a vyvolať vo mne pocit bezmocnosti.
• Absolútna ignorancia e-mailu: Keby išlo o slušných ľudí, ktorí nevedia, že ich počuť, po mojom upozornení by zo studu okamžite stíchli. To, že pokračujú aj naďalej ale znamená, že chcú, aby som ich počul. Moja reakcia (alebo vedomie, že o nich viem) je pre ich narcistické ego formou zvráteného uspokojenia a moci nado mnou.