karol

KDH ako zrkadlo slovenskej povahy ☹

KDH nie je len politická strana, ale aj mentálny portrét Slovenska – jeho strachov, návykov, zlozvykov … a mnohých nevyslovených kompromisov. Kto chce pochopiť, prečo sa slovenská politika točí v kruhu (po)slušnosti bez odvahy, nemusí hľadať vinníka, stačí sa pozrieť na KDH.

Túžba po „poriadku“ namiesto spravodlivosti

Slovenské dejiny nevychovali občana, ale len poddaného. Dlhé stáročia nešlo o to, čo je správne, ale len o to, čo je bezpečné … nevyčnievať, nepýtať sa, len vegetovať a takto nejako aspoň prežiť. Tento vzorec správania sa stal „kultúrnym“ dedičstvom, ktoré prežilo monarchiu, fašizmus a aj komunizmus.

KDH je jeho politickým pokračovaním. Keď stojí pred voľbou medzi „poriadkom“ a pravdou, vyberá si „poriadok“. Keď má na výber medzi autoritou a svedomím, radšej mlčí. Nie preto, že by nevidelo problém, ale preto, že konflikt narúša ilúziu jeho vnútorného pocitu bezpečia.

Morálka ako náhrada odvahy

Slovenská spoločnosť si osvojila zvláštny obranný mechanizmus: ak sa rozhodnem že nebudem konať, budem sa aspoň tváriť a cítiť sa morálne lepší … a KDH tento mechanizmus „povýšilo“ na politickú stratégiu.

Hodnoty, rodina, slušnosť – to všetko znie ušľachtilo. Problém nastáva vtedy, keď presadzovanie – udržiavanie týchto hodnôt začne predstavovať riziko. Morálka, ktorá nič nestojí, sa rýchlo zmení len na takú dekoráciu. KDH vie pomenovať dobro a zlo, ale zriedkavo je ochotné niesť aj dôsledky ich uplatnenia v praxi.

Výsledok je paradoxný: strana, ktorá hovorí o etike, sa v rozhodujúcich momentoch stáva len pasívnym pozorovateľom … nie je páchateľom priamo, ale ani prekážkou zla.

Strach z vlastnej sily

Slovák sa bojí moci iných, no ešte viac sa bojí samého seba … svojej zbabelosti, ale aj vlastnej sily. Byť rozhodný znamená niesť následky – a na to nás nikto systematicky nevychovával … a KDH si tento strach v sebe nesie.

Vie, že ostrý postoj by znamenal konflikt … a ten by znamenal stratu pohodlia, pozícií a možno aj voličov. A tak radšej volí opatrnosť. Politiku malých krokov. Politiku „nech to nejako prejde“ … veď „vyššia moc“ sa už o to nejako postará „budeme sa za to modliť“… ☹

A preto zbabelá spoločnosť, ktorá sa bojí vlastnej sily, zostáva navždy závislá od silnejších.

Katolícka poslušnosť bez prorockého rozmeru

Slovenský katolicizmus bol historicky náboženstvom prežitia. Učil disciplíne, hierarchii a aj poslušnosti. Menej už učil vzdoru voči nespravodlivej moci. Menej pestoval prorocký hlas, ktorý by bol ochotný rozbiť falošný pokoj.

KDH tento model verne kopíruje. Je (po)slušné, disciplinované, morálne poučujúce. Chýba mu však hnev, ktorý by bol ochotný riskovať. Kristus vyháňal kupcov z chrámu,  KDH by ale s nimi pravdepodobne rokovalo o podmienkach nájmu ☹

Konkrétne momenty, keď sa lámal charakter

Tieto črty by zostali len psychologickou úvahou, keby sa opakovane neprejavovali v praxi.

• Mečiarovské obdobie – KDH síce verbálne kritizovalo autoritárske praktiky, no dlhodobo nedokázalo vystúpiť ako jasná a nekompromisná opozícia. Morálne výhrady nikdy neprerástli do politického rizika.
• Prvá Ficova éra – namiesto principiálneho konfliktu s rozkladom právneho štátu prevládla opatrnosť a taktizovanie. Kritika bola opäť skôr slovná než činná.
• Kauzy korupcie a únosu štátu – KDH zvyčajne stálo bokom. Nešlo o priamu vinu, ale o absenciu odvahy byť hlasom, ktorý by narušil pohodlné mlčanie.
• Kultúrno-etické témy – tam, kde nejde o mocenské riziko, vie byť KDH tvrdé a zásadové. O to viac bije do očí kontrast s jeho opatrnosťou pri systémových zlyhaniach štátu.

Hodnoty sú hlasné, keď sú bezpečné; ticho nastupuje tam, kde by hrozila strata pohodlia.

Prečo ho ľudia volia – ale zároveň ním pohŕdajú

Pretože v ňom vidia samých seba. Vlastnú pseudoslušnosť, vlastnú opatrnosť, vlastné ospravedlnenia. KDH ponúka voličovi morálne alibi bez nutnosti osobného rizika a teda aj bez osobnej zodpovednosti … a to je na Slovensku silná ponuka ☹

Zároveň však platí, že slušnosť bez odvahy vzbudzuje pohŕdanie … a to aj u tých, ktorí ju praktizujú sami.

Záver

KDH nie je hlavný problém slovenskej politiky, je jej symptómom. Ukazuje, čo sa stane, keď sa morálka oddelí od odvahy a tzv. „poriadok“ sa povýši nad spravodlivosť … čiže keď sa hlava strčí do piesku ☹

Kým sa slovenská spoločnosť nenaučí, že konflikt s nespravodlivou autoritou nie je hriech, ale povinnosť, budeme tu mať strany ako KDH: večných svedkov, ktorí nikdy nevstúpia do deja … a krajinu, ktorá sa čuduje, prečo sa napriek všetkej „slušnosti“ nikam neposúva ☹