karol

Tzv. „kádrovanie“ vzniklo počas totality na to, aby tzv. „oddelilo zrno od pliev“ …  čiže „tých zlých … od nás – tých dobrých“ … ☹

Bohužiaľ sa ale prenieslo aj do dnešnej doby, kde slúži na to, aby sa človek vyhol akejkoľvek kritike tak, ako to bolo kedysi ešte za totality …

Vďaka tomu sa dotyčný môže hrať na lepšieho než skutočne je … a teda sa už nemusí učiť, rozmýšľať a ani si nič priznávať … a teda ani na sebe nič naprávať … a teda ani sa vyvíjať … ale len žiť v tej jeho bubline v rozpore so zákonom evolúcie … a teda sa vo svojej slepote správať autodeštruktívne … čo je ale u nás na Slovensku ešte stále normálne ☹

Prečo sa aj 30 rokov po totalite bojíme kritiky?

Ubehlo viac ako tridsať rokov od pádu komunizmu, no v našich hlavách akoby totalita ešte stále neskončila … a najviac to vidno v momente, keď niekto niekomu nastaví zrkadlo.

Schopnosť prijať a vstrebať konštruktívnu kritiku je u nás stále vzácnym úkazom. Namiesto toho, aby sme sa zamysleli nad obsahom výčitky, okamžite spúšťame naučené obranné mechanizmy a bránime sa všetkými možnými spôsobmi.

Tým „najobľúbenejším“ je urobiť z kritika nepriateľa a blbca, čiže znížiť tým jeho ľudskú hodnotu a tým aj hodnotu jeho názoru … a teda ho „vďaka tomu“ už nemusieť brať vážne ☹

„Ty ma chceš kádrovať?!“

Táto veta je dokonalým príkladom toho, ako sa minulosť prenáša do prítomnosti. Kádrovanie za totality slúžilo na politické prenasledovanie, na vytváranie bariér a delenie ľudí na tých „poslušných“ … a na „nepriateľov vlasti“ ☹

Dnes tento pojem vyťahujeme zo skrine z úplne iného dôvodu – aby sme ušli pred pravdou tým, že sa vyhneme akejkoľvek kritike.

Keď dnes niekoho férovo skritizujete, dotyčný často vôbec nerieši podstatu problému, ale radšej rovno na vás zaútočí … označí vás za akéhosi „kádrováka“, moralizátora, alebo človeka, ktorý sa nad neho iba vyvyšuje, „ktorý je taký zlý, že ho chce znova len ponížiť“ ☹

Z kritika sa tak razom stáva agresor … a z kritizovaného len akási úbohá obeť. Je to ale len mimoriadne toxický spôsob, ako zo slušného človeka urobiť blbca … a tým sa vyhnúť akejkoľvek zodpovednosti za vlastné chyby.

Zrkadlo, ktoré odmietame vidieť

Paradoxom pritom je, že iní ľudia nás často vidia omnoho objektívnejšie než my sami seba. Nemajú totiž nasadené naše ružové okuliare, ktorými si neustále ospravedlňujeme vlastné zlyhania, preto má ich pohľad obrovskú váhu, ktorú ale dokážu rozpoznať a vďaka tomu aj doceniť len múdri ľudia …

Konštruktívna spätná väzba od okolia nie je žiadny nepriateľský útok, ale v demokraciách vzácny dar a nevyhnutný nástroj na to, aby sme sa posúvali vpred … preto si ju treba vážiť.

Ak ju však namiesto zamyslenia okamžite zmietneme zo stola a človeka s iným názorom onálepkujeme starým komunistickým pojmom, tým sa dobrovoľne vzdávame možnosti rásť.

Zabudli sme, ako funguje evolúcia

Človek sa ako druh nikdy nevyvíjal v samote, ale v sociálnych skupinách, kde odjakživa platilo jednoduché pravidlo: čím viac hláv, tým viac rozumu.

To preto, lebo jedinec nedokáže sám, len zo svojho úzkeho uhla pohľadu vidieť veci také, aké naozaj sú … a samého seba už vôbec nie! Sme prirodzene slepí voči vlastným chybám, ale prežiť sme dokázali len vďaka tomu, že sme spájali rôzne pohľady a korigovali svoje správanie podľa reakcií skupiny.

Preto ak dnes odmietame spätnú väzbu a každého kritika hneď označíme za nepriateľa, ideme sami proti vlastnej evolučnej podstate … čím zostávame uväznení v sebaklame o svojej vlastnej neomylnosti, za čo sa ale v živote draho platí …

Dokonale sme sa naučili brániť útokom a vyrábať z oponentov nepriateľov … kým sa ale nezbavíme tohto toxického vzorca správania … a teda sa nenaučíme prijímať kritiku s chladnou hlavou, mentálne z totality nikdy neodídeme … v dôsledku čoho si budeme stále dookola voliť len stále tých istých, zaostalých, psychicky narušených krikľúňov … ☹