karol

Sebaklamy a ilúzie ako jeho motor.

Kto chce vedieť, prečo je na svete toľko zla, nemusí hľadať ďaleko. Nemusí študovať geopolitiku ani sledovať veľmoci. Stačí sa pozrieť na obyčajného človeka – na jeho (ne)schopnosť vidieť seba takého, aký naozaj je … dokázať sa pozrieť na seba tak kriticky, ako sa on pozerá na iných …

Preto múdreho nepoznať podľa toho, že on sám seba za takého považuje … také jednoduché to nie je … to by sa potom muselo dať aj hlúpeho poznať podľa toho, že on sám seba za hlúpeho považuje … a vari je to tak? Nie, je to presne naopak … ☹

Ilúzia vlastnej múdrosti

Existuje jeden paradox, ktorý riadi tento svet:

Čím je človek hlúpejší, tým menej si to uvedomuje … a čím menej si to uvedomuje, tým múdrejší si sám sebe pripadá.

To nie preto, že by bol skutočne lepší, ale len preto, lebo nevie, čo všetko vlastne o sebe nevie ☹

A tak vzniká zvláštny jav – na iných vidí aj také chyby aké v skutočnosti ani nemajú … ale na sebe nevidí žiadne … voči tým je ranený úplnou slepotou. Veď ako sa hovorí: „vidí smietku v oku iného, ale brvno v tom svojom nie“ … je „odborníkom“ na zametanie pred cudzími prahmi, len pred tým svojim nie.

Najjednoduchšia cesta: problém sú tí ostatní ☹

Uvedomiť si chyby druhých dokáže hocikto, na to netreba múdrosť, vzdelanie a ani charakter nie … ale uvedomiť si tie vlastné – to už vyžaduje oveľa viac:

• schopnosť pochybovať o sebe,
• ochotu priznať si omyl,
• odvahu pozrieť sa pravde do očí,
• a teda múdrosť a zodpovednosť … a teda už aj charakter.

Ľudia idú „samozrejme“ ale vždy tou ľahšou cestou … vytvárajú vlastný snový – únikový svet, vlastnú životnú bublinu, v ktorej sú oni vždy tí lepší … čo ale samozrejme nie je pravda, ale takýchto chudákov Pravda vôbec nezaujíma … veď oni ani nevedia, že tá vôbec existuje ☹

Rozpor, ktorý ničí svet

Takto vzniká neustály konflikt medzi dvoma obrazmi:

• tým aký človek v skutočnosti je,
• a tým, aký si myslí, že on je.

A čím väčší je tento rozdiel, tým väčšia je potreba ho zakryť … a najjednoduchší spôsob je premietnuť svoje chyby na tých druhých – urobiť z nich blbcov:

„Ja som Ten v poriadku … a to Oni sú tí zlí“ … to Oni môžu za všetko zlé …

No a tento mechanizmus sa opakuje vo vzťahoch, rodinách, spoločnosti a aj politike … a tak sa z individuálnej chyby stáva kolektívne zlo, hlúposť sa stáva masovou tak, ako sa stala v USA … a samozrejme aj tu na Slovensku.

Spoločnosť bez sebareflexie

Ľudia si nevyberajú svojich lídrov podľa pravdy, podľa skutočných hodnôt, ale len podľa seba … vyberajú si takých, ktorí sú ako oni … ktorí potvrdzujú ich vlastný obraz sveta.

Preto sa stále objavujú rovnaké typy osobností:

• sebavedomé bez obsahu,
• hlasné bez zodpovednosti,
• a jednoduché bez pochybností.

A spoločnosť ich volí práve preto …

Prečo sa to nikdy nemení

Pretože Sebapoznanie bolí … znamená priznať si:

• že sa mýlim,
• že nie som taký dobrý, ako som si to o sebe myslel,
• že problém môže byť aj vo mne.

Preto väčšina ľudí volí jednoduchšiu cestu:

• ilúziu namiesto pravdy,
• pohodlie namiesto zodpovednosti,
• a obviňovanie iných namiesto zmeny seba.

A tak sa hlúposť stáva masovou, nie preto, že by bola nevyhnutná, ale len preto, lebo je bezbolestná … je zadarmo ☹

Záver: najväčší nepriateľ

Najväčším nepriateľom človeka nie je iný človek, ale len jeho vlastná neschopnosť vidieť samého seba takého, aký naozaj je … a kým sa toto nezmení, nezmení sa nič:

• ani politika,
• ani spoločnosť,
• ani smer, ktorým sa ľudstvo uberá.

Pretože „normálny“ človek urobí všetko preto, aby nemusel urobiť to, čo by mal: pozrieť sa pravde do očí.