karol

Bratislava a Regióny: Mýtus o vlastnej Nadradenosti a Realita.

Táto otázka sa na Slovensku vracia s podozrivou pravidelnosťou a to najmä po voľbách. V regiónoch je odpoveď často „áno“ – s presvedčením, že práve oni predstavujú to „skutočné Slovensko“, zatiaľ čo Bratislava je odtrhnutá, skazená a teda vlastne až taká cudzia.

Bratislava nie je hlavným mestom Slovenska len tak náhodou … a nie je ním ani preto, že je aj najväčšia … sídli tu vláda, parlament, prezident, ministerstvá, väčšina vysokých škôl, vedeckých inštitúcií, kultúrnych centier a aj médií. To všetko neznamená, že tu sú všetci múdri – ale len to, že priemerná vzdelanostná úroveň a teda aj kvalita verejnej diskusie je tu objektívne vyššia než je v regiónoch.

Človek na nižšej úrovni poznania totiž nedokáže pochopiť … a teda ani doceniť človeka na tej vyššej … a to platí nielen medzi jednotlivcami – ale aj medzi mestami a regiónmi. Ak niekto nedokáže prekročiť vlastný mentálny horizont – vlastný prah, tak svet sa mu zákonite javí tak, že nikto na tom nemôže byť lepšie než on ... pretože každá iná možnosť je ohrozením pocitu jeho vlastnej hodnoty.

Výsledkom je mentálny vzorec typický pre totalitné a posttotalitné myslenie: „my sme tí dobrí a tí zlí sú vždy tí druhí“. Ide o myslenie, ktoré nepripúšťa pluralitu názorov, pochybnosti, kritiku a ani sebakritiku … práve preto tu vždy existuje len jediná možná „správna“ odpoveď – spravidla je to tá najlacnejšia, najpohodlnejšia, najjednoduchšia a teda zároveň aj tá najnesprávnejšia … je to presne tá, ktorá človeka napadne sama, bez rozmýšľania a bez učenia sa nových vecí.

V psychologickom jazyku by sme mohli hovoriť o komplexe nadradenosti, ktorý však nevyrastá zo skutočnej sily, ale len z dlhodobého ponižovania, zastrašovania a demoralizácie, najčastejšie už v detstve … je to len druhá strana tej istej mince, ktorej prvá je komplex menejcennosti …

V prostredí regiónov – kde je autoritársky výchovný štýl, normalizované násilie a potláčanie individuality stále rozšírenejšie než v hlavnom meste – je takýto spôsob myslenia a jednania ešte samozrejmejší – ešte normálnejší než v Bratislave … viď R.Fico … aj on sa narodil a do svojich 6 rokov vyrastal na dedine v okrese Topoľčany, preto si ho doniesol aj do Bratislavy a „úspešne“ ním boduje všade inde, len nie tam ☹

Nie je preto náhoda, že posttotalitné strany vyhrávajú predovšetkým v regiónoch, Bratislava nikdy nebola miestom ich dominantného a ani iného víťazstva. A to napriek tomu, že ide o mesto prisťahovalcov – často práve z tých najchudobnejších a najviac vyľudňovaných oblastí Slovenska: z východu, Oravy a z Kysúc. Paradoxne, tí ktorí z regiónov odišli, tu často prešli mentálnou premenou, zatiaľ čo tí ktorí tam zostali len prešľapujú na mieste a nedokážu sa z neho pohnúť.

Preto Slovensko niekoľkokrát na povolebných mapách celkom „očervenelo“ – lebo všade vyhrali posttotalitné strany, okrem Bratislavy a niekoľkých okresov na juhu. A pamätný výrok Vladimíra Mečiara, že „Bratislava zlyhala vo voľbách“ presne vystihuje logiku moci, ktorá odmieta mesto nie preto, že by bolo chybné, ale len preto, že je neposlušné, lebo ho nevolilo ☹

Moja skúsenosť je osobná, pretože aj ja pochádzam z regiónov, no už takmer štyridsať rokov žijem v Bratislave … preto poznám obe prostredia zvnútra. Volil som Progresívne Slovensko a Ivana Korčoka, zatiaľ čo v mojom rodnom meste vyhral Smer a Peter Pellegrini … a aj moji bratia, ktorí tam zostali sympatizujú s extrémizmom. Nie preto, že by sa už narodili ako „zlí ľudia“, ale preto, že toto prostredie dlhodobo produkuje ľudí s narušeným vzťahom k iným ľuďom …a s pokriveným sebaobrazom.

Túto úvahu píšem s vedomím, že šanca presvedčiť ľudí v regiónoch je malá, pretože v totalitách a posttotalitách nikdy nejde o pravdu … tam ide len o ochranu svojho ega, o strach zo zlyhania a o neschopnosť pozrieť sa na seba zvonku, z odstupu a z nadhľadu … a práve preto je o tom potrebné hovoriť – aj keď to bolí tak, ako aj „trhanie pokazeného zuba“.