karol

Nie preto že by ľudia „nechceli mať deti“, ale preto, lebo prestali veriť v budúcnosť – a spoločnosť bez viery v zajtrajšok sa nereprodukuje rovnako ako ani v Prírode nie … v nepriaznivých podmienkach veľa druhov vtáctva vôbec nezahniezdi … veď aj načo ☹

Útek mladých ako tichý rozsudok

Keď mladý človek odíde zo Slovenska, nie je to akési zradenie vlasti, ale len verdikt nad ňou. Verdikt nad tým, čo mu ponúka: nízke mzdy, vysoké ceny, chaos, aroganciu moci a pocit, že slušnosť je slabosť.

Mladí neodchádzajú za luxusom, ale len za obyčajnou normálnosťou … za štátom, ktorý funguje, za prostredím, kde sa nemusí každý deň bojovať s absurditou … a keď odídu, neodchádza tým len pracovná sila, ale aj budúcnosť Slovenska.

Deti sa nerodia tam, kde vládne strach

Dieťa nie je biologický reflex, ale viera že zajtrajšok má zmysel … že svet do ktorého ho privádzam, nebude horší než ten dnešný … lenže Slovensko je krajina:

• permanentnej neistoty,
• existenčného stresu,
• toxických politických konfliktov,
• a cynizmu, ktorý sa vydáva za realizmus.

V takej atmosfére sa deti nerodia … nie preto, že by tu ľudia boli sebeckejší než inde, ale z únavy … veď život v krajine, v ktorej má zvolený premiér tak blízko k zloduchovi Putinovi a jemu podobným nie je život, ale len boj o prežitie ☹

Starnutie ako dôsledok, nie príčina

O starnutí populácie sa hovorí, akoby išlo o prírodný jav … je to ale dôsledok zlyhania spoločnosti … silné generácie starnú, nové sa nerodia a mladí odchádzajú … a to nie je demografia, to je sociálny kolaps v spomalenom zábere.

Slabý štát na to všetko reaguje len sociálnymi záplatami: prídavkami, sloganmi a billboardmi o rodine. Ale dôvera sa nedá kúpiť … a ešte k tomu takto lacno, tá sa buduje … a to dlhodobo.

Krajina, ktorá si neverí

Slovensko trpí hlbokým vnútorným rozporom. Navonok sa síce tvári sebavedome, ale vo vnútri je presiaknuté pocitom menejcennosti, krivdy a podriadenosti …  veď história poddanstva, totality a normalizácie musela zanechať stopu a to:

• nedôveru voči iným,
• nedôveru voči štátu,
• a nedôveru voči sebe samému.

Spoločnosť ktorá si neverí, nevychováva deti k slobode, ale len k prežívaniu, k vegetovaniu … len k takej určitej forme umelého spánku ☹

Vymieranie regiónov

Najskôr v ňom zmizne práca … potom škola … obchod  a nakoniec aj ľudia ☹

Slovenské regióny nevymierajú prirodzene, ale opúšťajú sa postupne … mladí utekajú, starí zostávajú a krajina sa rozpadá na také osamelé ostrovy prežitia. Keď sa dedina vyprázdni,  neodchádzajú tým len ľudia, ale aj jej pamäť, vzťahy a kontinuita … vývoj sa tam vracia dozadu.

Slovensko ako projekt bez vízie

Štát ktorý nemá víziu, nemá ani deti, Slovensko dnes neponúka príbeh, ku ktorému by človek chcel patriť … ponúka len nekonečný boj, v ktorom každý myslí len na seba tak, ako na palube potápajúcej sa lode … na tom „ našom slovenskom Titaniku“ … a tak sa rodí ticho … ticho prázdnych pôrodníc, zatvorených škôl a vyľudnených obcí ☹

Záver

Slovensko nevymiera biologicky, ale mentálne … a kým sa nezmení vzťah k človeku, k pravde a k budúcnosti … a na začiatok aspoň táto vláda, tak žiadne balíčky … a tie „konsolidačné“ už vôbec nie, zákony a ani kampane to nezvrátia, lebo deti sa nerodia z príkazov, ale z nádeje.