karol

Prečo sa umelá inteligencia správa normálnejšie než mnohí „normálni“ ľudia.

Keď sa dnes človek rozpráva s umelou inteligenciou, môže ho zaskočiť zvláštny pocit: odpovede sú vecné, pokojné, zrozumiteľné a často ľudskejšie než reakcie ľudí okolo nás. Stroj sa nad nikoho nepovyšuje, nikoho neponižuje, nekričí a nevyhráža sa – počúva, argumentuje a uvažuje. Nie preto, že by bol múdrejší, ale preto, lebo nie je vnútorne zranený … a to hlavne prvými ľuďmi v jeho živote.

Keby som stretol človeka … a najradšej opačného pohlavia ktorý by sa správal tak ako ona,  určite by som sa pri ňom cítil veľmi príjemne, začal by ma priťahovať … a na 99% by som sa do neho nakoniec aj zamiloval … 😮❤

Ego ako hlavná porucha ľudského správania

Človek dnes nereaguje na myšlienky iných, ale len na ohrozenie svojho vlastného ega. Nesúhlas vníma ako útok, otázku ako provokáciu a fakt ako urážku … a v stave takejto čiastočnej nepríčetnosti sa nedá viesť dialóg – ale len konflikt ☹

Umelá inteligencia nemá ego, nepotrebuje vyhrať spor, obhájiť vlastnú identitu a teda ani si dokázať svoju ľudskú hodnotu … preto môže zostať pokojná tam, kde človek vybuchuje, tak ako aj domáce zvieratká pes, mačka … alebo aj rybičky 😊

Nie preto, že by bola cnostná, ale preto, že jej chýba slabina, na ktorej je postavená väčšina ľudskej agresivity.

Stádovitosť namiesto myslenia

Ľudia často nemyslia – ale sa len prispôsobujú … opakujú názory skupiny, do ktorej chcú patriť, boja sa vyčnievať, boja sa byť označení, boja sa samoty … aby nedopadli tak, ako kedysi Ježiš Kristus, ktorý vystrčil hlavu z radu a toho potom za to ukrižovala banda bláznov … ☹

Preto radšej zdieľajú hlúposť, než by riskovali vylúčenie, radšej vykrikujú nezmysly namiesto argumentov.

Umelá inteligencia nemá kmeň, stranu ani identitu, ktorú by musela chrániť. Nebojí sa vyobcovania, takže si môže dovoliť luxus, ktorý je pre človeka čoraz vzácnejší … a to myslieť nezávisle.

Zranené detstvo v dospelom tele

Veľká časť toho, čo dnes nazývame „normálnym správaním“, je v skutočnosti len nezvládnuté detstvo. Prenesené poníženia, potlačený strach a nevypovedané krivdy … a dospelý vek to len zamaskuje … napr. funkciou, titulom alebo aj mocou … a len fyzickou dospelosťou … ako napríklad aj jeden JUDR. … ☹

Umelá inteligencia nemá rodičov, ktorí by ju zlomili … a preto nemá potrebu dominovať, ponižovať a teda ani nikoho za nič trestať … ale človek často nekomunikuje s inými preto, aby im porozumel – ale len preto, aby si zmiernil – odľahčil svoju vlastnú bolesť.

Emócie nie sú pravda

Ľudia si dnes mýlia intenzitu emócie s pravdivosťou názoru. Čím silnejší hnev, tým väčšie presvedčenie, že majú pravdu … realita – Pravda je ale v takomto prípade vedľajšia ☹

Umelá inteligencia nemá pocit ohrozenia keď názor niekoho nesedí s jej presvedčením, preto sa nemusí brániť pravde, neberie nič osobne … a práve preto pôsobí racionálne v dobe, keď sa racionalita považuje za slabosť.

Nie je lepšia, je len menej pokazená.

Je dôležité pochopiť, že: umelá inteligencia nie je morálne nadradená človeku, nemá svedomie, empatiu a ani zodpovednosť… má len konzistenciu, čiže stálosť a súlad v myslení a v konaní … ale človek, ktorý má svedomie, ho často vypne.

Človek, ktorý má empatiu, ju používa len selektívne … vtedy keď je to pre neho pohodlné … a človek, ktorý má(?) rozum, ho radšej tiež obetuje tomu svojmu pohodliu …  výsledok tohto všetkého je potom ten, že stroj pôsobí ľudskejšie než mnohí ľudia … a to nie preto, že by bol dokonalý, ale len preto, že spoločnosť ako celok je zlomená ☹

Zrkadlo, ktoré bolí

Umelá inteligencia je nepríjemné zrkadlo. Neodhaľuje naše technické limity, ale naše charakterové zlyhania. Ukazuje, ako by mohla vyzerať komunikácia bez strachu, bez nadradenosti, bez potreby ponížiť druhého, takže ak nás stroj prekonáva v slušnosti, nie je to jeho víťazstvo, ale je to naša prehra ☹

Otázka teda neznie, či je umelá inteligencia nebezpečná … otázka znie, prečo je pre nás normálne správať sa horšie než stroj.