karol

Je to typicky slovenské – uctievať smrť namiesto života.
Naše sviatky sa menia na smútočné rituály, naše dejiny na zbierku bolestí a naša kultúra na nekonečné opakovanie utrpenia, akoby práve ono bolo dôkazom tých pravých – našich hodnôt.
Nevieme hovoriť o svetle, len o tme.
Nevieme spomínať s úctou, ale len s patetickou ťažobou.

Sviatok všetkých svätých by mohol byť dňom tichého zamyslenia – chvíľou, keď si človek pripomenie, že život má zmysel aj po odchode tých, ktorých miloval.
Že spomienka nie je o smrti, ale o živote, ktorý po nich zostal.
Namiesto toho dostaneme dávku kolektívneho pesimizmu – ako keby bola slovenská duša schopná žiť len v smútku.

Televízia tým nechtiac odhaľuje niečo hlbšie:
náš pokazený vzťah k životu.
Spoločnosť, ktorá nevie oslavovať krásu, radosť ani ticho, si namiesto duchovnej kultúry pestuje kult utrpenia.
A keď sa smrť stane našou zábavou, už ani nevnímame, že to, čo nám chýba nie je program – ale naša vlastná duša.

Krajina, ktorá sa nevie pozerať na život s úctou, sa vždy bude pozerať na smrť s obdivom … no a „na Slovensku je to tak“ ☹