karol

Spoločnosť, ktorá sa zabáva na vlastnej hlúposti ☹

Hlupákovo šťastie sa kedysi bralo ako náhoda. Ako zvláštna zhoda okolností, že ten, kto ničomu nerozumie, občas zablúdi k úspechu – ako slepé kura k zrnu. Dnes sa z tejto náhody stal životný program. Hlúposť sa stala spoločenským kapitálom, nevedomosť sa nosí ako znak prirodzenosti a povrchnosť ako dôkaz, že „život si netreba komplikovať“. To, čo bolo kedysi výnimkou, sa stalo normou … úpadok teda nezadržateľne – nerušene pokračuje ☹

Kult nevedomosti

Žijeme v ére, keď sa znalosti považujú za prekážku. Kto sa pýta, je podozrivý. Kto pochybuje, je nepriateľ. Ľudia dnes nechcú rozumieť tak ako dospelí, ale chcú sa cítiť tak, ako malé deti a teda celý svoj život prežiť v sladkej – pohodlnej nevedomosti, v pocite falošného sebauspokojenia ☹

Múdrosť bola kedysi cnosťou, dnes je bremenom. Nevedomosť sa mení na výhodu, pretože umožňuje veriť v jednoduché odpovede a žiť bez nepokoja ☹

Sociálne siete, televízne show aj politika sa spikli do jedného tábora: hlupák ako ideálny divák, ideálny volič, ideálny občan tak, ako je to v Rusku, v Číne, v arabských krajinách a samozrejme v Severnej Kórei ☹

Hlupák nekladie otázky. Hlupák tlieska, keď mu to prikážu.
A najlepšie sa cíti v dave iných hlupákov – tam, kde sa jeho nevedomosť rozpustí ako kvapka v mori.

Televízne Hlupákovo

V televízii sa z tohto fenoménu stala dokonalá forma zábavy.
Stačí zapnúť večerný program: ľudia, ktorí nič nevedia, sa s plnou vážnosťou vyjadrujú ku všetkému. Súťaže, kde nejde o poznanie, ale o výkriky. Reality show, kde sa sprostosť stáva devízou a vulgarita úprimnosťou.

Hlupákovo šťastie má vysokú sledovanosť – lebo publikum sa v ňom spoznáva, ale nechápe, že práve v tom spočíva jeho tragédia: v skutočnosti sa totiž smeje sám na sebe ☹
Na obrazovke sa odohráva karikatúra nás samých – iba trochu hlučnejšia, trochu bez hanby.
Ten program je o nás.

Psychológia hlupákovho šťastia

Hlúpy človek pôsobí spokojne, pretože je slepý, nevidí, čo by ho malo znepokojiť.
Nevidí súvislosti, necíti dôsledky, nerozumie tragédii, ktorú pomáha tvoriť.
Jeho šťastie je slepé – a práve preto pevné.
Múdrosť je naopak neustály pohyb, vnútorný nepokoj, pochybovanie.
Hlupák spí, múdry nespí nikdy.

Z psychologického hľadiska je to pochopiteľné: čím viac človek chápe, tým viac námahy ho to stojí, aby sa napriek tomu stále cítil šťastný.
Ale čím menej chápe, tým viac sa usmieva.
Spoločnosť, ktorá sa bojí bolesti poznania, si preto vybrala pohodlie nevedomosti.
Z hlupákovho šťastia sa stalo anestetikum pre všetkých.

Cena tohto šťastia

Hlupákovo šťastie je lacné, ale nie je zadarmo.
Niekto to musí raz zaplatiť – ten, kto rozmýšľa, kto cíti, kto vidí a skôr či neskôr aj sám hlupák … pretože sám pred sebou, pred Pravdou – pred Bohom sa nikam neschová … veď božie mlyny melú pomaly, ale isto.

No a Múdrosť sa stáva čoraz viac okrajovou, smiech hlupákov ju prehluší.
A tak sa svet pomaly preklápa: rozum sa stáva menšinovým názorom, cit vadou a poznanie zbytočným luxusom.

Spoločnosť, ktorá oslavuje hlúposť, trestá múdrosť.
Ten, kto vidí veci také aké sú je označený za pesimistu … a ten, kto mlčí, za čudáka.
Ten, kto sa ešte pokúša hovoriť, sa ocitne v krčme, kde hrá dokola televízny program o šťastí hlupákov.

Záver

Hlupákovo šťastie je krátke, ale hlučné.
Je to šťastie, ktoré nepotrebuje pravdu, iba pocit.
Je to smiech, ktorý znie nahlas len kým sa nezhasne.

Múdrosť nežiari v televízii, len ticho sedí v kúte a pozerá sa na svet, ktorý sa zabáva na vlastnej hlúposti a možno si v duchu hovorí:

„Šťastie hlupákov je v tom, že nevedia, čo robia.
Nešťastie múdrych je v tom, že to vedia“ … a chápu, že za hlúposť sa platí … a za takúto obludnú a masovú veľmi draho … a teda ďalšou – treťou svetovou vojnou ☹