karol

Film „Nech je svetlo“ od Marka Škopa je možno najpresnejšou röntgenovou snímkou slovenského vidieka za posledné roky. A pre Oravu je to obzvlášť bolestné, lebo ukazuje presne to, čo mnohí z nás poznajú z vlastnej skúsenosti: primitivizmus zamaskovaný pobožnosťou, agresiu oblečenú do kroja a falošnú súdržnosť, ktorá sa mení na mlčanie pred zlom.

Hlavný hrdina odchádza pracovať do Nemecka, aby zabezpečil rodinu. Medzitým jeho syn doma vstupuje do polovojenských hier – do sveta, kde sa mládež učí, že sila a šikana slabších je znak hrdinstva. Dedina, cirkev, komunita – namiesto toho, aby deti chránili, tvoria hnojisko, z ktorého vyrastá fanatizmus, násilie a pokrytectvo.

A nad tým všetkým sa vznáša ešte jedna „oravská tradícia“ – pijanstvo. Alkohol ako únik, ako rituál, ako zámienka pre každé násilie aj každé mlčanie. Krčma ako náhradná spovednica, kde sa chlapi tvária ako hrdinovia, no v skutočnosti len utápajú vlastnú zbabelosť v pohári. Toto pijanstvo je olejom do ohňa – z alkoholom posilneného sebavedomia sa rodí primitívna agresivita, ktorá sa potom prenáša domov, na ženy, na deti, na slabších.

Nie je to pre mňa len film. Ja to žijem. Tu v Bratislave, v prisťahovaleckej štvrti, kde bývam, je v každom treťom byte dedinčan z Hornej Oravy. A všetci sú takí istí ako vo filme. Rovnaké postoje, rovnaká agresivita, rovnaká primitívna hrdosť, ktorá je v skutočnosti len zakomplexovaná frustrácia. A mňa neznášajú. Prečo? Lebo som iný. Lebo sa nehrám na ich mlčiaceho, poslušného suseda. Lebo odmietam byť súčasťou ich mentality 💪

Slováci sa radi tvária, že sú veriaci, rodinní a pohostinní. Ale realita, ktorú film ukazuje, je iná: bojazlivé mlčanie, neschopnosť postaviť sa násiliu, a chorá túžba patriť k väčšine za každú cenu. To nie je len oravský problém. To je slovenský štandard, ktorý sa skrýva za heslami o tradíciách a viere.

Mnohí diváci film odmietli, vraj je „príliš čierny“. Nie, nie je. Je len úprimný. A pravda je taká, že slovenská tvár, keď sa na ňu pozriete bez mejkapu folklóru a krížikov, je často škaredá. Vidiek, kde sa každý bojí otvoriť ústa, aby nebol vyčnievajúci, vychováva generácie mlčanlivých sluhov a zakomplexovaných agresorov.

„Nech je svetlo“ je obžaloba. Obžaloba krajiny, ktorá nedokáže chrániť slabých, pretože sama seba vychovala k tomu, že poslušnosť je cnosť a mlčanie je pohodlnejšie než pravda. Ak sa niekomu zdá film temný, nech si uvedomí: temnota nie je vo filme, temnota je v nás.