karol

Keď Elvis Presley spieval o láske, hovoril o niečom, čo presahovalo obyčajnú príťažlivosť. Jeho piesne boli plné oddanosti, túžby po blízkosti, po prepojení duší. Bola v nich romantická naivita, ktorá dnes znie takmer ako z iného sveta.

Dnes sa však väčšina populárnej hudby netočí okolo lásky, ale okolo telesnosti. Texty sú priame, často vulgárne, a namiesto hlbokého citu oslavujú okamžitý pôžitok. Ale aký je to pôžitok? Je to pôžitok dosiahnutý tým najjednoduchším, primitívnym – pudovým spôsobom, ktorý nevyžaduje žiadnu múdrosť, žiadne učenie a teda ani rozmýšľanie. Preto nemá žiadnu skutočnú hodnotu – je to len únik, krátke opojenie, po ktorom ostáva prázdnota. 🤮

A tu je jadro problému: keď sa ľudia naučia utekať od hĺbky k lacnej náhrade, nerobia to len vo vzťahoch. Robia to všade:

• v politike namiesto vízie a odvahy ponúkajú povrchné heslá a lacné sľuby,
• v kultúre namiesto skutočného umenia víťazí bulvárna senzácia a plytká zábava,
• v živote namiesto premýšľania a práce na sebe ľudia hľadajú skratky, ktoré im zaručia rýchly pocit šťastia – či už cez alkohol, peniaze, alebo cez sex bez lásky.

Z primitívneho chtíča sa tak stáva vzorec myslenia celej spoločnosti. Všetko, čo je ťažké, sa odmieta. Všetko, čo je náročné na čas, sa vysmieva. A všetko, čo je hlboké, sa považuje za nepraktické.

Elvisove balady dnes znejú staromódne. No možno práve preto majú hodnotu. Pripomínajú, že láska nie je to isté čo túžba, rovnako ako človek nie je len telo, ale aj duša.

A tu je varovanie: ak zabudneme spievať o láske, ak zabudneme veriť v hĺbku a odvahu citu, ak stratíme schopnosť milovať – tým stratíme sami seba. A ak budú základy spoločnosti postavené na chtíči a nie na láske, skôr či neskôr sa zožerie zvnútra a zrúti sa sama do seba.