karol

Esej o mentálnych skratkách, kolektívnom sebaklame a dôsledkoch zanedbanej kultúry myslenia.

Pre „normálneho“ Slováka je normálne byť hlúpy. Nie preto, že by bol geneticky menejcenný, ale preto, že sa k tomu systematicky (ne)vychováva. V škole sa nenaučí myslieť, ale poslúchať. V rodine sa nenaučí rozprávať, ale mlčať. V spoločnosti sa nenaučí pýtať, ale prispôsobiť. Takto vyrastie bytosť, ktorá svoju vlastnú hlúposť ani nevie identifikovať, pretože jej chýba jazyk aj odvaha na pomenovanie problému.

Normalizovaná hlúposť je nenápadná. Nie je hlučná ako vulgarita, ale o to je nebezpečnejšia. Je to tichý prísun toxínov, ktorý časom oslabí imunitu celej spoločnosti. Hlúpym ľuďom neprekáža, že nerozumejú svetu. Naopak, nachádzajú v tom pokoj. Svet bez otázok je svet bez neistoty. A preto sa v Slovákovi začne rodiť zvláštna hrdosť na vlastné obmedzenie. Hovorí si: „Aspoň ja nie som taký mudrlant, ja nie som žiadny vrták, ja chcem pokoj, ja nechcem mať problémy“ ☹

 Na to, aby si hlúpy človek uvedomil svoju hlúposť, by totiž potreboval múdrosť – a tá je mu neprístupná práve preto, že je hlúpy, takže ako vyjsť z tohto začarovaného kruhu … a ešte k tomu na Slovensku?

Hlúposť ale samozrejme nezostáva bez následkov. Vedie k volebnej pasivite, k rezignácii, k slepej dôvere k pseudoautoritám. V krajnej forme k fašizmu, konšpiračným bludom, nenávisti. Hlúpemu človeku je jedno, či je jeho sused chorý, hladný alebo znechutený, je mu jedno čo si myslia, cítia, prajú alebo neželajú jeho deti a aj jeho manželka … nevie sa do nich vcítiť, lebo empatia vyžaduje predstavivosť. A predstavivosť vyžaduje vnútorný svet. Ten však neexistuje … je tam len pusto prázdno, počuť tam len takú dutú ozvenu … ☹

Príklady sú všade okolo nás:

• Starší muž nadáva v autobuse na „vládu, čo všetko rozkradla“, no nikdy nešiel voliť a odmieta čítať akékoľvek správy, ktoré nie sú z Facebooku.
• Mladá matka sa rozhodne neočkovať svoje deti, lebo „počula, že vakcíny spôsobujú autizmus“, hoci nikdy neotvorila odborný článok.
• Učiteľka v základnej škole deťom povie, že nemajú diskutovať, ale robiť, čo im bolo povedané – lebo „to tak bolo vždy“.
• V diskusii o voľbách sa objaví názor: „Aj tak sú všetci rovnakí, nemá zmysel voliť.“ Tento fatalizmus je len forma intelektuálnej lenivosti.

Tu sa spája hlúposť s chorobou. Nielen obrazne. Mentálna pasivita vedie k zlej starostlivosti o telo a hlavne o hlavu, k zanedbaniu pohybu, stravy, vzťahov. Slovák, ktorý sa bojí lekára, ale verí v zázrak, je len symptomatický obraz väčšieho problému: neochoty prevziať zodpovednosť. Radšej uverí hoaxu ako čeliť realite, práve preto je Slovensko a Maďarsko  na 1. a 2. mieste v rebríčku úmrtnosti na rakovinu hrubého čreva na svete a Slovensko je prvé na svete vo výskyte cirhózy pečene, teda konečného štádia všetkých chronických chorôb pečene!!! ☹

Choroby, ktorá z toho celého vznikajú sú ale mnohovrstvové. Nie sú len v tele, ale aj v medziľudských vzťahoch, v manželstvách, v rodinách, v spôsoboch komunikácie, v prístupe k voľbám. Je to choroba spoločnosti, ktorá sa bojí vlastného uzdravenia, lebo by si musela priznať, že bola dlhé roky chorá. A to je pre ego nepríjemná predstava.

Napriek tomu existuje nádej. Hlúposť nie je osud. Môže byť pohodlná, ale nie je nezvratná. Vzdelanie nie je len o titule, ale o schopnosti klásť otázky. Kritické myslenie je ako liek: trpký, ale liečivý. Musíme sa učiť hovoriť, pýtať, klásť odpor, nie z nenávisti, ale z úcty k životu. Lebo choré spoločenstvo nikdy nebude zdravým miestom pre človeka.

A ak chceme zdravý život, musíme sa najprv prestať tváriť, že hlúposť je normálna, čo je na Slovensku zatiaľ ešte stále pole neorané, „múdro“ povedané … je to tu stále ešte len taká Terra Incognita… ☹