karol

Existujú krajiny, ktoré si prešli demokraciou a stratili ju. A potom sú krajiny, ktoré ju nikdy nepoznali. Čína patrí k tým druhým. Nemá v pamäti slobodu jednotlivca, úctu k pravde ani prirodzené práva dieťaťa. Nevie, čo znamená zodpovednosť z vnútra. Vie len, čo znamená poslušnosť zvonku.

A práve takáto civilizácia dnes stúpa na čelo sveta.

Kultúra bez pravdy

V čínskej tradícii neexistuje priestor pre človeka ako autonómnu bytosť. Existuje iba jednotlivec ako článok reťaze – podriadený rodine, autorite, štátu. Pravda nie je vnútorná hodnota, ale nástroj moci. O tom čo je pravdivé, rozhoduje ten, kto ju drží. V takejto krajine sa dieťa neučí hľadať pravdu, ale len „držať hubu a krok“ ☹

To nie je len čínska chyba. To je zrkadlo, v ktorom dnes vidíme svet – svet, ktorý si prestáva vážiť pravdu ako univerzálnu hodnotu. Klamstvo sa stáva normou, ak vedie k víťazstvu. Je to forma oportunizmu, čiže nesprávneho, nemorálneho a bezzásadového jednania, ktoré nemá s Bohom spoločné nič, ale zato s tým druhým všetko, preto je to v skutočnosti len cesta do pekla ☹

Totalita bez výčitiek

Čínska spoločnosť funguje ako disciplínované mravenisko. Všetko, čo narúša poriadok, je považované za hrozbu. Slobodný umelec, veriaci, bloger či matka, ktorá odmietne indoktrináciu dieťaťa – to všetko sú v očiach režimu výtržníci. Nepriateľmi pokoja.

Táto kultúra nikdy nevytvorila inštinkty, ktoré by chránili slabých. V nej nie je láska k slobode, ale len túžba po moci. Nie je v nej súcit, ale len hanba. Nie je v nej pocit viny, ale len strach z poníženia.

Vývoz civilizačného cynizmu

Problémom Číny však nie je len to, čo robí doma. Ale aj to, čo robí svetu. Dáva najavo, že úspech je možný aj bez demokracie. Že zisk je možný aj bez morálky. Že technológie môžu slúžiť kontrole, nie slobode.

A svet prijíma túto lekciu bez odporu. Západné firmy mlčia o otrokárskej výrobe. Politici ignorujú represie, lebo chcú kontrakty. Univerzity berú čínske peniaze, hoci v Číne by nesmeli ani existovať.

Čína tak nie je len totalitným štátom. Je to laboratóriom budúcnosti, v ktorej sa zrušila etika, lebo prekáža efektivite.

Zrkadlo pre každého z nás

Ak svet prijme Čínu ako model, stratí vlastnú dušu. Stratí úctu k slobode, pravde, človeku. Ak z nej urobíme vzor, vzdáme sa samých seba.

A preto nejde len o čínsku otázku. Ide o nás. O to, či sa necháme vtiahnuť do pohodlného otroctva, kde nebudeme musieť rozmýšľať, cítiť ani niesť zodpovednosť.

Alebo si spomenieme, že pravda má zmysel, že je to nutnosť, aj bez zisku. A sloboda aj bez garancií.

Prázdno, ktoré funguje

Západ si dlho myslel, že bez demokracie nie je pokrok. Potom prišla Čína a ukázala, že to nie je pravda. Vytvorila efektívny, výkonný a neľútostný systém, v ktorom je človek len súčasťou výrobného reťazca, článok poriadku, štatistická položka.
Funguje to.
Dočasne áno, ale za akú cenu?

• Pravda je v Číne to, čo vyhlási štát.
• Sloboda je to, čo nikto nepožaduje.
• A dieťa je produkt – jeho hodnota sa meria výkonom, poslušnosťou, prínosom pre kolektív.

To nie je len totalita. To je civilizačný model.

Spoločnosť bez empatie

Kultúra, ktorá nikdy nerozvíjala slobodného jednotlivca, sa prirodzene nepostaví na jeho obranu. Slabý nemá v čínskej morálke hodnotu preto, lebo oni neboli naučení súcitiť s inými ako s rozšírením vlastnej zodpovednosti aj na svoje okolie.

Diktatúra sa tak nemusí báť. Občan, ktorý nikdy neochutnal slobodu, nemá potrebu ju brániť. A ten, kto je zvyknutý klamať, aby prežil, stratí schopnosť cítiť zodpovednosť.

Zrkadlo sveta

Západ s úžasom pozoruje, ako Čína napreduje. Technologicky, ekonomicky, globálne. A namiesto toho, aby sa jej postavil, začína ju napodobňovať. Prijatím jej efektívnosti, ticha, výhod.

Je to tiché odovzdanie sa logike sveta bez hodnôt.

• Ak sa pravda stane prekážkou, obchádzame ju.
• Ak sloboda ohrozuje zisk, zúžime ju.
• Ak je čínska poslušnosť výnosnejšia než naša západná nepredvídateľnosť, prijmeme ju.

A tak sa stáva, že Čína nie je len náš protivník, ale je to náš tieň. Náš nevypovedaný sen o poriadku bez komplikácií, o svete bez viny – len s určitými výsledkami.

Svetové prvenstvo bez duše

Krajina, ktorá sa stane prvou ekonomickou mocnosťou sveta, by mala byť zároveň aj morálnou inšpiráciou. Ale Čína takou byť nemôže. Nemá jazyk pre pravdu, nepozná pieseň slobody, necíti súcit ako civilizačný reflex. Má silu, ale bez svedomia, po slovensky povedané: je „silná, ale blbá“ ☹

To je jej problém.
A naša hanba.

Psychológia poslušnosti

Čínska spoločnosť formuje dieťa od narodenia k tomu, aby nebolo samostatné, ale funkčné. V rodine je podriadené otcovi. V škole učiteľovi. V práci kolektívu. V štáte autorite.
Túžba odlíšiť sa je potlačovaná ako nebezpečná. Ticho je cnosťou, spochybňovanie hriechom. Nie je to len politická kontrola – je to psychologická architektúra kultúry, kde vnútorný život nemá miesto.

Výsledkom je človek, ktorý:

• nevie cítiť vinu, ale len hanbu,
• necíti zodpovednosť, iba strach z trestu,
• nepozná otázky, lebo celý život počúva odpovede.

Empatia sa oslabuje, pretože nikto iný nie je „ja“, každý je iba funkcia v systéme. Občan nie je človek – on je len jednotka povinnosti ☹

A preto, keď režim ničí životy, spoločnosť mlčí. Z krutosti, ale aj zo zvyku. Zo strachu. Zo zmyslu pre „poriadok“.

Technológia ako nástroj pokory

Západ vytvoril technológie s túžbou po slobode. Internet, smartfóny, kamery – to všetko mali byť brány do otvoreného sveta. Čína tieto nástroje prevzala a otočila ich opačným – nesprávnym smerom.

• Internet je v Číne strážený ako zver v klietke.
• Každý občan má svoj sociálny kredit – bodovanie lojality a poslušnosti.
• Kamery sledujú každý pohyb, umelá inteligencia triedi správanie.
• Režim vie, kde si, čo si kúpil, s kým si hovoril – a čoskoro možno aj čo si cítil.

V krajine, kde sa človek nikdy nenaučil brániť svoje súkromie, sa digitálna kontrola javí ako „poriadok“. Technológia tak neslúži oslobodeniu, ale podmaneniu. A svet to obdivuje, lebo tomu nerozumie … nerozumie čo sa tu vlastne deje, o čo tu vlastne ide ☹

Zrkadlo, ktoré neklame

Západ sa pozerá na Čínu ako na cudzinca. Ale čoraz častejšie vidí v nej svoju budúcnosť.

• Bez svedomia, ale s výkonom.
• Bez pravdy, ale s účinnosťou.
• Bez slobody, ale so ziskom.

Lebo Čína nie je len varovanie. Je to pokušiteľ. Ukazuje, že moc sa dá získať aj bez hodnôt. A že svet to zrejme akceptuje ☹

Krajina bez duše, budúcnosť bez človeka

Ak Čína ovládne svet, nebude to preto, že presvedčila. Ale preto, že ostatní prestali veriť v niečo lepšie. V človeka, ktorý má dušu. V spoločnosť, ktorá má svedomie.

Ak svet príjme čínsky model, nepríde tyrania cez tanky. Príde ako systém, ktorý „dobre funguje“.
Bez lásky. Bez odporu. Bez otázok.

A preto dnes nejde o Čínu.
Dnes ide o nás.
O to, či sa ešte vieme pozrieť do zrkadla a spoznať v sebe človeka.

Zatiaľ čo Západ vyvinul technológie pre slobodu, Čína ich využila pre kontrolu.

• Sociálny kredit,
• sledovanie pohybu v reálnom čase,
• AI rozpoznávanie tvárí,
• cenzúra internetu,
• prepojenie dát zo štátnej, komerčnej aj osobnej sféry.

Výsledkom je systém, kde technológia nie je bránou k svetu, ale múrom okolo neho.

Občan je monitorovaný, hodnotený a – ak treba – vylúčený. Bez výstrelu. Bez kriku. Len tichým kliknutím algoritmu.

Zrkadlo sveta: obdiv k sile bez otázok

Západ pozoruje Čínu s obavami. A zároveň s obdivom.

• Ako dokážu ovládať toľko ľudí bez chaosu?
• Ako môžu budovať tak rýchlo a bez diskusií?
• Ako si udržať poriadok bez zbytočných práv a komplikácií?

Čína sa tak stáva zrkadlom.
Nie hrozbou, ale nevypovedaným snom unavenej civilizácie, ktorá už neverí vo vlastné ideály.

Slovensko: posttotalitná krajina so slabou demokraciou

Aj Slovensko je zranené.
Rástli sme v tieni totality, kde poslušnosť bola stratégiou prežitia. Dnes sa tvárime ako slobodní občania, ale naše reflexy zostali autoritárske ☹

Stále veríme, že „poriadok“ je dôležitejší než dôstojnosť. Že „kritika“ je útok. Že „iný názor“ je nebezpečný.

Náš verejný priestor vykazuje znaky posttotalitnej psychológie:

• autoritárski lídri sú obľúbení,
• nezávislé inštitúcie sú vnímané ako prekážky,
• občianska iniciatíva je podozrivá.

Demokraciu u nás chránia hlavne formálne mechanizmy – ale vnútorné presvedčenie chýba.

Rodina a výchova: kde sa to začína

Kým Čína cvičí svoje deti k poslušnosti, slovenské rodiny robia často to isté – len v menšom.

• Dieťa nemá „odvrávať“,
• autorita je nedotknuteľná,
• kladie sa dôraz na výkon a ticho, nie na samostatné myslenie.

Zanechávame deťom nielen jazyk a zvyky, ale aj nedôveru vo vlastný hlas.
Tak sa reprodukuje tichá poslušnosť, ktorá neskôr prijíma neslobodu ako „stav vecí“.

Záver: Koľko Číny je v nás?

Čína nie je len iná kultúra. Je to možná budúcnosť sveta bez ideálov. Bez súcitu, bez zodpovednosti, bez človeka … dystopická a teda chorá☹

Otázka teda neznie: „Bude svet ako Čína?“
Ale: „Koľko Číny už je v nás?“

A ak si túto otázku nekladieme, možno je odpoveď už príliš blízko ☹