karol

Alebo: Keď psychická bieda vytvára spoločenský jed.

Pred šiestimi rokmi som sa prisťahoval do jednej robotnícko-prisťahovalecko-dedinskej štvrte v Bratislave s nádejou, že tu nájdem pokoj. Na prvý pohľad to tu všetko vyzeralo veľmi dobre, pekné domy, pekné autá a aj ľudia sa tu zdali byť „pekní“ … hotová idylka ☹

Namiesto toho som tu našiel miesto, kde sa koncentruje všetko, čomu sa človek so zdravým rozumom snaží vyhnúť: obmedzenosť, závisť, frustrácia, nevraživosť, zloba, pýcha a chorobná nezodpovednosť … a teda aj čiastočná nesvojprávnosť ☹. A niektorí sú vraj aj dobrí kresťania, „hotoví svätci“ ☹ … ale pred ich zlobou ich nezachránia ani kríže, ktoré si porozvešiavali nad dverami v ich byte, v skutočnosti sú to len obyčajní nediagnostikovaní a teda ani neliečení psychologickí pacienti, ale u nich „doma“, ale aj v tomto dome v tejto štvrti sú normálni ☹

🧨 Zvrátený duševný svet

Títo ľudia sa sem prisťahovali z tých najzaostalejších, najchudobnejších regiónov a svoju mentálnu chudobu, to ich staré choré totalitné „myslenie“, ich nevyriešené psychické problémy si vo svojich hlavách priniesli so sebou.

Majú narušený vzťah k iným ľuďom  (xenofóbia) … a pokrivený sebaobraz – takže všade okolo seba vidia zlo, len v sebe nie. Niektorým by som mohol byť otcom, ale napriek tomu dokážu drzo prejsť popri mne bez pozdravu ☹

Nie sú schopní normálneho spolužitia, lebo sami v sebe nemajú pokoj, sú to presne tí, o akých sa hovorí že sa im nemá odporovať ☹
Ich duševný svet je svet obetí, výhovoriek, hnevu a paranoje ☹
Namiesto rešpektu – opovrhnutie. Namiesto sebakritiky – hľadanie vinníkov, sú to presne takí, kvôli akým je Slovensko tam kde je … a kde ešte len bude ☹

👵 Starena ako zrkadlo spoločnosti

Takmer storočná starena za tenkou spoločnou stenou, ktorá už dávno stratila spojenie s realitou, ale nie so svojou zlobou. Po nociach búcha, kričí, obťažuje – nie preto, že niečo chce vyriešiť, ale preto, že si potrebuje ventilovať svoju vlastnú nenávisť ☹
Podal som na ňu aj jej synov tri trestné oznámenia.
Susedia ju však obhajujú. Lebo je „naša“. Lebo je z ich sveta. Mlčia. Ticho s ňou súhlasia – zloba je tu pre nich normou, nie výnimkou.
Boli tak vychovaní. Tak boli týraní. A teraz to reprodukujú.

🏚️ Svet malých myslí

V dome je deväť bytov a v troch z nich žijú prisťahovalci z dedín na Hornej Orave, kde demokracia nikdy neexistovala, preto tam ani nemá žiadnu tradíciu, tam to vždy bol len boj o prežitie, tam vždy platili zákony „silnejšieho“ ☹
Práve preto tak vyzerá aj ich hodnotový svet: konšpirácie, proruské bludy, nacionalizmus, obdiv k násiliu a odpor k „iným“.
Ich hrdinom je Kotleba, ich vzorom je Putin.
Toto nie je folklór, toto je ideologická nákaza, takto vyzerá byť mimo reality. Stačí nebyť ako oni – a si nepriateľ. Kto nejde s nimi, ide proti nim ☹

🏃‍♂️ Musím odtiaľto odísť

Toto nie je miesto na život.
Je to miesto na prežívanie, na obranu, na útek.
Po šiestich rokoch viem: jediným zdravým riešením je odísť.

🪞 Diagnóza Slovenska

Táto štvrť je zrkadlom Slovenska.
Krajiny, ktorá si nikdy neuzdravila dušu.
Krajiny, kde sa trauma odovzdáva z generácie na generáciu ako dedičstvo.
Kde sa pokrivenosť vydáva za normu.
Kde zranení ľudia zraňujú iných.

🔚 Záver

Problém nie je v daniach. Ani v EÚ. Ani v gejoch.
Problém je v psychickej poruche národa, ktorý si odmieta priznať, že je chorý.
A práve preto potrebuje zdravých ľudí – aj keď sa mu momentálne zdá, že sú mu len na obtiaž.