karol

Televízia Markíza sa rozhodla ísť proti prúdu. Nie v zmysle kreativity či odvahy, ale v zmysle arogantného zasahovania do diváckeho komfortu. Najnovšie zaviedla zákaz pretáčania reklám pri sledovaní z archívu. Áno, čítate správne – zaplatíte si televízny balík, pustíte si reláciu zo záznamu, a televízia vás napriek tomu prinúti sledovať celé reklamné bloky bez možnosti preskočenia.

V čase, keď svet prechádza na slobodné a flexibilné formy sledovania, sa Markíza vracia k logike nátlaku. Ako keby ste si kúpili knihu, a medzi každou kapitolou by vás čakal povinný leták. A bez jeho prečítania by sa ďalšia kapitola vôbec neotvorila.

Dvojité spoplatnenie = dvojaký podvod

Tento krok odhaľuje niečo hlbšie – spôsob, akým Markíza vníma svojich divákov. Nie ako zákazníkov, ktorí si zaslúžia rešpekt, ale ako spotrebný materiál pre inzerentov. Platíte si archív? To je jedno. Vaša pozornosť je tovar, s ktorým televízia obchoduje. A keď ju odmietnete dať – zablokuje vám prístup. A rovnako sa správa aj ku svojim zamestnancom, dlhoročným skúseným redaktorom … nepáči sa ti? Tak odíď! ☹

Pozeraj a buď ticho (drž hubu a krok!) ☹

Sledovanie televízie sa mení na formu poslušnosti. Ak si dovolíte pretáčať, „neplníte pravidlá hry“. Markíza tak vytvára model, kde lojalita diváka sa nemeria kvalitou obsahu, ale poslušnosťou voči reklamnej disciplíne. Ak vám to pripomína isté historické režimy, nie ste ďaleko od pravdy. Takto vyzerá komerčná verzia autoritatívneho, starého totalitného myslenia ☹

Sloboda výmenou za spot

Je reklama potrebná? Určite. Financuje médiá a umožňuje vznik obsahu. Ale reklama, ktorá si vynucuje miesto násilím, prestáva byť marketingom a stáva sa formou vydierania. Zákaz pretáčania nie je obrana médií. Je to prejav paniky a nedostatku rešpektu k divákovi.

Kam sa ešte televízia poníži?

Diváci dnes majú možnosť voľby. Môžu odísť ku streamovacím platformám, podcastom, YouTubu. A odchádzajú. Nie preto, že chcú „nič za nič“, ale preto, že odmietajú byť manipulovaní. Markíza túto realitu ignoruje. No s každým ďalším núteným spotom si len sama pod sebou píli konár.

Tento blog nie je o jednej televízii. Je o princípe.

Médiá, ktoré rozprávajú o slobode, ale praktizujú autoritársku kontrolu nad divákom, nemajú morálne právo poučovať o demokracii. Lebo sloboda začína tam, kde si môžem zvoliť – aj to, čo nechcem pozerať.

Nenechajme si diktovať, čo máme sledovať, a ako. Lebo od tamtých „reklám“ už nie je ďaleko k tým politickým. A tam sa sloboda končí úplne.