karol

Na Slovensku sa deje čosi nebezpečné. A hoci to zatiaľ nevybuchuje ako granát, o to tichšie a zákernejšie to eroduje našu slobodu. Premiér Fico najnovšie zvolal Bezpečnostnú radu štátu – nie kvôli vojne, terorizmu či pandémii, ale kvôli tomu, že mu prekážajú kritické hlasy.

Označil ich za „hybridné hrozby“ a otvorene sa zamýšľa nad zrušením politických diskusií vo verejnoprávnej RTVS. Vraj vnášajú do spoločnosti nervozitu.

Z môjho pohľadu je to práve opačne. Nie kritika, ale jej umlčiavanie je to, čo vzbudzuje nepokoj. Verejná debata nie je výstrel z dela, ale len zrkadlo, ktoré moc drží pred sebou. A zdá sa, že niektorí sa v tom zrkadle vidia neradi.

Premiér, ktorý neznesie diskusiu, nezvláda demokraciu. Krajinu nemožno viesť ako vlastnú kanceláriu, kde každý iný názor znamená podvratnú činnosť. Volanie po bezpečnosti sa mení na štít, za ktorý sa skrýva osobná neistota.

Označovanie novinárov, analytikov či oponentov za „hrozbu“ je typické pre režimy, ktoré už nemajú čo ponúknuť – len strach a kontrolu. A znepokojivé je, že sa tieto tendencie objavujú čoraz častejšie, čoraz otvorenejšie a čoraz bezočivejšie.

Ak sa dnes prestaneme pýtať a diskutovať, zajtra už nemusíme mať kde.Demokracia sa nerúca hlučne – ona odumiera potichu. Rozhodnutím za zatvorenými dverami, jedným zrušeným vysielaním, jednou umlčanou otázkou.

Preto je dôležité nezostať ticho. Nie preto, že by sme mali potrebu kričať – ale preto, že máme právo hovoriť . A to je hodnota, ktorú si musíme chrániť. Aj pred tými, ktorí nás chcú presvedčiť, že nie sme dosť bezpeční na to, aby sme boli slobodní.