karol

Sedím pred televízorom a sledujem, čo sledujú „bežní ľudia.“ Vraj zábava. Zámena manželiek. Reality show, v ktorej sa manželky vymenia na týždeň, aby zažili „iný“ život. Štáb ich sleduje, publikum sa baví. Hádky, slzy, nepochopenie, výčitky. Ako keby šťastie alebo nešťastie rodiny bolo len otázkou „výmenného pobytu.“

Ale po chvíli ma prepadne nevoľnosť. Čo vlastne sledujeme? Čomu sa smejeme? Čo obdivujeme?

Sledujeme, ako sa ľudia stávajú vecami. Manželky nie sú partnerky, osobnosti, jedinečné bytosti. Sú predmety na výmenu, figúrky v hre, rekvizity drámy. Televízia ich presúva, usadí do cudzieho priestoru, nastaví kamery a čaká na konflikt. Lebo konflikt predáva. Pokoj nikoho nezaujíma.

Sledujeme, ako sa degradujú vzťahy. Ako sa súkromné problémy vystavujú na posmech. Ako sa súkromná bolesť premieňa na verejné pobavenie. Ako sa dramatizuje obyčajná ľudská slabosť – len preto, aby divák mohol z pohodlia gauča súdiť: „Pozri na tú kravu! Pozri na toho lenivca!“

Sledujeme, ako sa učíme cynizmu. Ako si zvykáme, že ľudia sú len roly, ktoré sa dajú vymeniť, testovať, skúšať. Že život je reality show. Že problémy sa riešia tým, že niekoho vymeníš. Že láska je otázkou „kompatibility“ a nie práce, trpezlivosti, obety.

A najhoršie? Sledujeme sami seba. Svoju túžbu nazerať do cudzích kuchýň. Svoje uspokojenie z cudzej hádky. Svoje pohŕdanie tými „pod nami.“ Svoju ochotu premeniť súcit na posmech, blízkosť na odstup.

Za týmto všetkým stoja komerčné televízie, ktoré nemajú chrbtovú kosť. Keby na ne nedozerala Rada pre mediálne služby, predtým Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie, odvysielali by prakticky čokoľvek. Nemajú spoločenskú zodpovednosť, len obchodný plán. Čím viac šoku, vulgarity, konfliktnosti – tým vyšší zisk. Je im jedno, čo to urobí s divákmi, spoločnosťou, deťmi. Hlavne, že to „pozerá.“

Zámena manželiek je zrkadlom. A to zrkadlo neukazuje pekný obraz.

Pretože keď sa manželky dajú zameniť, potom sa dá zameniť aj česť, pravda, svedomie. Potom je všetko len obchod, len hra, len trik. Potom je aj ľudská dôstojnosť len rekvizita pre show.

A my? Sme len diváci. Smejeme sa. Odsudzujeme. Prikyvujeme. A pritom ani nevidíme, že práve týmto smiechom sa sami premieňame na figúrky v cudzej hre.