karol

Slovensko je posttotalitná krajina, preto v nej nejde o pravdu … a teda ani vo výchove nie.

Kto sa narodil v pokrivených – zdeformovaných „rodinných“ vzťahoch, ten nedokáže vytvárať tie zdravé … a teda zákonite deformuje aj svoj pohľad na svet. Keď je jeho vnútorný kompas narušený, začína vnímať druhých nie ako partnerov, ale ako hrozby. Každé zlyhanie, každú nepríjemnosť, každý problém pripisuje vonkajším okolnostiam a hlavne iným, cudzím … tzv. „zlým“ ľuďom ☹

Verí, že za všetko zlé môžu vždy tí druhí. Jeho myslenie je obranno útočné – stavia hradby medzi sebou a svetom, aby sa chránil pred bolestivým priznaním vlastných chýb. Sebareflexia ho ohrozuje, preto sa jej vyhýba. Radšej ukáže prstom na ostatných, než by riskoval pohľad do vlastného vnútra ☹

Takto vzniká začarovaný kruh odcudzenia. Čím viac obviňuje druhých, tým viac sa od nich vzďaľuje. A čím viac sa vzďaľuje, tým väčšmi cíti ohrozenie, ktoré ho núti opäť hľadať vinníkov mimo seba. Je to pomalý, ale istý rozklad vzťahov – a napokon aj samého seba☹

Spoločnosť zložená z ľudí neschopných sebareflexie je spoločnosťou večných obvinení a neustáleho hľadania nepriateľov. Politika sa mení na divadlo ukazovania prstom. Kultúra na priestor obviňovania a vymazávania. Vzdelanie na nástroj odcudzenia. Tam, kde jednotlivci nenesú zodpovednosť za svoje chyby, vznikajú ideológie, ktoré vždy vopred určia, kto je vinný a kto je čistý☹

V skutočnosti však pravda nikdy neleží iba na jednej strane. Každý človek nesie v sebe zmes svetla a tieňa, múdrosti aj poblúdenia. Prijať túto skutočnosť znamená prekročiť prvú bránu k slobode: slobode od ilúzie vlastnej neomylnosti a od večného strachu pred druhými.

Uzdravenie narušeného vzťahu k iným ľuďom začína v tichom, neokázalom akte pokory: v uznaní vlastnej omylnosti bez zbytočného sebatrýznenia. V ochote pochopiť, že zlo nie je vždy výplodom cudzích rúk, ale často i našou vlastnou problematickosťou. A že iba vtedy, keď prestaneme hľadať nepriateľov za každým rohom, môžeme začať skutočne stretávať iných ľudí – nie ako hrozbu, ale ako spolupútnikov.

Liekom na túto chorobu nie je jednoduché obvinenie ani karhanie. Je ním trpezlivé budovanie vzťahu k sebe samému. Len ten, kto sa naučí vnímať vlastné chyby bez nenávisti a hanby, dokáže raz vidieť aj druhých ľudí v ich zložitosti – nie ako nepriateľov, ale ako bytosti podobne krehké, omylné a hľadajúce … a až potom bude môcť Slovensko konečne prestať padať, ale bude môcť konečne začať stúpať 👍