karol

Všetci sa rodíme ako nepopísané bytosti, no už od prvých sekúnd nás niekto začína písať. Rodičia — tí, ktorí by mali byť ochrancami našej dôstojnosti a individuality — sú často prví, ktorí nás deformujú. Nie zo zla, ale z nevedomosti, pohodlnosti alebo z vlastnej nezrelosti. Ich výchova, hoci obalená slovom „láska“, je často len preneseným egom, strachom a túžbou po kontrole.

Rodičia sú prví, ktorí nás naučia pochybovať o sebe. Nie preto, že by chceli naše zničenie, ale preto, že si sami nikdy nedovolili vyrásť. Výchova sa v ich rukách stáva nástrojom manipulácie, často maskovaným frázami ako „viem, čo je pre teba najlepšie“ alebo „raz mi poďakuješ“. A dieťa, ktoré túži po prijatí, uverí všetkému. Uverí, že musí byť poslušné, tiché, výkonné, vďačné. Že jeho hodnota je podmienená očakávaniami druhých.

A tak sa rodičia stávajú prvými nepriateľmi vlastného dieťaťa — nie preto, že by ho nemilovali, ale preto, že ho milovali slabo, slepo alebo sebecky. Mnohí z nich nikdy neprebrali zodpovednosť za svoje vlastné rany, a tak ich s naivnou samozrejmosťou odovzdali ďalej. V mene výchovy páchali psychologické násilie, ktoré spoločnosť ospravedlňuje ako „normálne“ — veď „všetci sme tak vyrastali“.

No to najdesivejšie sa deje v tichosti, keď už rodičia nie sú pri nás. Vnútorný hlas, ktorý nás kŕmi hanbou, úzkosťou či pocitom viny, už nepatrí im — je náš. A práve tu sa karta obracia: človek sa stáva vlastným nepriateľom. Pokračuje v sebadeštrukcii, v ktorej ho rodičia vycvičili. Podvedome si vyberá vzťahy, ktoré kopírujú to, čo zažil doma. Trestá sa, sabotuje, ponižuje. A robí to sám, pretože to v ňom už nik nemusí udržiavať — naučil sa to dokonale.

Áno, jedného dňa sa už nemôžeme vyhovárať na detstvo. No zodpovednosť za to, čo sme sa naučili, neznamená, že odpustíme tým, ktorí nás to naučili. Neznamená to, že ich vyviníme. Znamená to, že ich prestaneme nasledovať — v sebe. Že si priznáme pravdu: mnohí rodičia zlyhali. Mnohí boli slabí, sebeckí, necitliví. A ich zlyhania neboli osud, boli voľby.

Oslobodiť sa od nich neznamená nenávidieť. Znamená prestať ich brániť v sebe. Znamená to uznať, že láska bez rešpektu nie je láska. Že výchova bez empatie je len vynútená drezúra. A že ak chceme skutočne dospieť, musíme sa vzoprieť — nielen im, ale najmä tej časti nás, ktorá im stále slúži.

Možno je najväčšou výzvou dospelosti neubližovať ďalej, ani sebe, ani iným. A možno práve tým sa skončí ich vplyv. Nie naším odpustením, ale naším prerodom … takže odpoveď je: „najväčším nepriateľom človeka sú prví ľudia v jeho živote – jeho rodičia … a neskôr on sám“.☹