karol

Keď niekto s penou na ústach tvrdí, že Európska únia zlyhala, väčšinou tým neodhaľuje jej slabosť, ale len svoj vlastný problém. Je to starý, dobre známy mechanizmus: zlodej kričí „chyťte zlodeja“. Nie preto, že by mu záležalo na spravodlivosti, ale len preto, aby odvrátil pozornosť od seba, od svojich finančných a iných machinácií ☹

EÚ nie je dokonalá, nikdy nebola a ani nebude … ale vyvíja sa … a funguje na princípoch, ktoré sú pre autoritárske myslenie neznesiteľné: kontrola moci, jasné pravidlá, transparentnosť a osobná zodpovednosť. A práve preto sa stáva terčom, lebo v skutočnosti sú v kríze tí, ktorí na ňu ukazujú prstom. Veď Hlúposť je v posttotalitných krajinách oveľa normálnejšia než v tých vyspelých západných … pretože v totalitách je Pravda vždy nepriateľ číslo 1 … ☹

Keď pravidlá prekážajú

Tí, ktorí dnes kričia o „diktáte Bruselu“, v skutočnosti kričia o tom, že niekto im pozerá na prsty … že nemôžu kradnúť bez následkov. Že nemôžu beztrestne ničiť inštitúcie, médiá či právny štát. Problémom pre nich nie je Európska únia – problémom je jej kontrola ich samých.

Preto sa z EÚ stáva nepriateľ. Nie preto, že by brala slobodu, ale preto, že ju vyžaduje aj pre iných. Slobodu bez zodpovednosti autoritári milujú … a slobodu viazanú na pravidlá nenávidia.

Psychológia obviňovania

Ukazovanie prstom na iných je typickým znakom vnútorného zlyhania. Keď sa spoločnosť alebo jej lídri dostanú do slepej uličky, „nezačnú od seba“ … ale namiesto zametania pred vlastným prahom hľadajú vinníka, začnú „zametať pred cudzími prahmi“ … a Brusel je ideálny terč: je ďaleko, je abstraktný a dá sa naň premietnuť čokoľvek … a to hlavne na Slovensku ☹

Takto vzniká pohodlný príbeh: my sme tí dobrí, oni sú tí zlí. My sme obete, oni sú tyrani. Realita je však opačná. Tí, čo kričia najhlasnejšie o strate suverenity, sú často tí, ktorí by si najradšej privlastnili štát ako súkromnú firmu. Sú to presne tí, ktorí nevidia brvno vo svojom oku, ale zato smietku v oku iného áno …

Kríza charakteru, nie kríza Únie

Európska únia prežila vojny, rozšírenia, ekonomické krízy a aj pandémiu. To, čo dnes sledujeme, nie je jej rozpad, ale rozpad charakteru časti politických elít a to hlavne v bývalom východnom bloku. Ľudia ktorí zlyhali doma potrebujú vonkajšieho nepriateľa rovnako, ako to bolo v časoch studenej vojny … veď v ich nezdravých – posttotalitných hlavách ešte stále neskončila ☹

Preto je dôležité povedať jasne:
EÚ nie je v kríze, v kríze sú tí, ktorí sa boja pravidiel, lebo bez chaosu by sa ukázalo, kým naozaj sú … a keď nabudúce znova niekto zakričí „chyťte zlodeja“, stojí za to sa pozrieť, kto to kričí a hlavne prečo.