karol

Vianoce – sviatky pokoja len pre niektorých.

Pre mnohých ľudí Vianoce nie sú sviatkom pokoja, ale len obdobím ešte silnejšieho tlaku, pretvárky a nevypovedaných napätí … doba je navyše ešte aj zlá, takže úľava pre mnohých prichádza až vtedy, keď sa skončia.

Svetlá zhasínajú, stromčeky putujú na chodník a v ľuďoch sa objaví zvláštny pocit – úľava. Nie smútok, nie prázdno … ale úľava, že už netreba hrať rolu šťastného, že sa už netreba „radovať na povel“ podľa dátumu v kalendári ☹

Vianoce sa roky tvária ako sviatok pokoja, no pre mnohých sú skôr sviatkom napätia. Finančného, rodinného, vnútorného … povinnosť byť šťastný, povinnosť stretávať sa, povinnosť odpúšťať, aj keď na to nie je dôvod. Povinnosť usmievať sa, aj keď sa vnútri ozýva únava alebo bolesť … povinnosť kupovať darčeky … a ešte k tomu drahé, lebo „lacné by nestačili“ … ☹

Pre niektorých ľudí Vianoce neotvárajú srdce, ale staré rany. Pripomínajú nefunkčné vzťahy, samotu, detstvo, ktoré nebolo bezpečné, alebo rodinu, kde sa nikdy nerozprávalo o tom podstatnom. Všetko sa len zabalí do lesklého papiera a na pár dní sa tvárime, že je to dar.

Keď sa sviatky skončia, realita sa vráti bez masky. A práve vtedy si veľa ľudí vydýchne. Žiadne očakávania. Žiadna povinná blízkosť. Len obyčajný deň, ktorý nevyžaduje nič zvláštne.

Samozrejme, existujú aj tí, ktorí Vianoce úprimne milujú. Deti, rituály, spomalenie, svetlo v tme. Ale zaujímavé je, že títo ľudia zvyčajne nepotrebujú presviedčať ostatných, že „takto to má byť“, svoje šťastie nemusia obhajovať.

Nie každý prežíva sviatky rovnako. A nie je na tom nič zlé … ale ani dobré ☹

Úľava po Vianociach nie je zlyhanie. Je to signál, že spoločenský obraz „šťastia“ je často vzdialený realite ľudí. A že autentickosť niekedy začína až vtedy, keď sa sviatky skončia.

Možno práve preto sú pre mnohých najkrajšie dni roka tie, ktoré nemajú meno.